Březen 2014

Sídlisko ľudského utrpenia a strachu

28. března 2014 v 12:36 | Naty |  Fotím
Rozhodla som sa napísať o Osvienčime, dokiaľ mám s neho ešte zimomriavky na chrbte. Je to miesto, na ktorého prah keď vstúpite, spoznáte, čo je to žiť v terore. Mali sme síce Poľskú pani sprievodkyňu ale vedela hovoriť aj slovensky, aj keď s poľským prízvukom. Hovorila nám nespočetné a nemožno zapametateľné príbehy, ktoré sa ma dotkli omnoho viac ako nudné historické výklady. Taktiež sa zmienila, že má veľmi rada slovenčinu ako jazyk, čo mnoho mojich spolužiakov a spolužiačok prekvapilo, pretože predsa "my nenávidíme slovenčinu a slovenčina je hrozný jazyk!" Mne sa zdala pani sprievodkyňa už od začiatku veľmi sypmatická a druhá skupina, čo mala slovenskú spriedodkyňu nám mohla len závidieť. (Netuším či aj oni slýchali o zaujímavých príbehoch..) Chcem sa s vami podeliť o niekoľko príbehov, ktoré mi utkveli v pamäti, síce nie moc presne a možno aj nejaké informácie popletiem, ale ide o princíp, čo sa tam všetko dialo a aké to muselo byť hrozné, keď človek dokáže terorizovať aj vlastný druh. No, musím uznať, že ľudia sú schopný zrejme čohokoľvek, či sa to už týka zlého alebo dobrého skutku.



Girls and Minions

25. března 2014 v 15:48 | Naty |  Kreslím
Minule som hovorila o tom, že som sa dostala k digitálnemu kresleniu cez videá YouTube. Inak to nebolo ani túto nedeľu, keď som opäť pozerala videá ale tento krát som kreslila pre zmenu na papier. Nakreslila som tri obrázky. Tak, hádam už ani nič nemusím hovoriť. Asi iba to, že anketa: čo mám nakresliť nabudúce platí na digitálne kreslenie a môžete v nej hlasovať aj pod týmto článkom, teda vlastne pod všetkými článkami. :)

Táto slečna je môj prvý pokus a moc sa mi na nej nepáčia tie vlasy na temene hlavy a taktiež som neni spokojná s uchom. Preto som sa rozhodla túto časť tváre vynechať a nakresliť radšej nejakú slečnu zozadu.

Zúfalý boj s Nerozhodnosťou

23. března 2014 v 14:14 | Naty |  Píšem
Ráno som sa prebudila na pocit, že potrebujem niečo napísať. Verše sa mi hrnuli z rukáva a báseň bola napísaná asi za 10 minút. Vyjadruje môj pocit v tomto svete. Naozaj sa cítim beznádejná, bez lásky a nerozhodná. Nevedno, čo mi osud prinesie. Zapojila som napríklad oxymoron "tíško vrieska" a podobné trópy. Dúfam, že Vás táto báseň zaujme. :)

Zúfalý boj s Nerozhodnosťou

Zrnká piesku šuchocú sa o seba,
ešte viacej času je potreba,
krehká duša nerozhodná,
nevie zistiť, čoho je hodná.

Srdce bez lásky sťa dážď bez vody,
nedokáže prísť na dôvody,
prečo má byť milovaná
že nestojí zato, myseľ jej nahovára.

Myseľ jej už ukradol cudzí svet,
nevie nájsť cestu späť,
duša len tíško vrieska:
"Otvor do sveta svoje dvierka!"



P.S. Dnes som kreslila a v utorok
alebo najbližší víkend môžete
čakať článok s kresbami. :)


Zell am See

22. března 2014 v 15:18 | Naty |  Fotím
Asi pre pár dňami som sa hrabala v archíve mojich fotografií a rozhodla som sa publikovať tieto dve spomienky z výletu v Zell am See. Zell am See je Rakúska dedinka, dalo by sa povedať že aj Rakúske mestečko ktoré sa nachádza v kraji Salzburg a okrese Kaprun. Keď už by sme začali hovoriť o rozlohe, bolo by to okolo 55 kilometrov štvorcových na ktorých si žije bez stresu 9 a pol tisíca Rakušanov a Rakušaniek. Mestečko je plné aj cez zimnú aj cez letnú a jarnú sezónu. Cez Jar sme tam chodievali byciklovať, pretože je tu nádherná príroda a veľmi kvalitne vypracované cyklo trasy. Počas zimy si každý príde na svoje od bežkových trás až po nespočetné množstvo lyžiarskych stredísk.
Kaprun sa delí na 8 "obcí" - Bruckberg, Bruck, Erlberg, Limberg, Schmitten, Thumersbach, Zell am See, Schüttdorf - a myslím si, že v každej je aspoň jedno lyžiarske stredisko a tieto "obce" sú prepojené cyklo trasami vedúcimi cez krásne polia a horské oblasti. Nepochybujte o tom, že toto mesto taktiež žije nočným životom. Nájdete tu mnoho kaviarní, barov, reštaurácií a obchodíkov. Dostanete tu šperky, oblečenie, topánky, a hlavne športové veci, keďže Zell am See, "obec" kde som bola spolu s rodičmi a susedmi na spomínanom výlete, je plné turistov ktorí buď lyžuju, snowboardujú, bežkujú alebo behajú, byciklujú a korčulujú.
My sme navštívili vodné dielo Kleiner Grießkogel. Nebudem vás trápiť teóriou o tejto priehrade ale ak máte zájem môžete si o nej prečítať napríklad tu :) Môžeme sa teda po únavnom úvode presunúť konečne k tým fotkám?

Jožko Mrkvička a slnečnica z Lúčnice

19. března 2014 v 17:10 | Naty |  Kreslím
V utorok nám dali riaditeľské voľno a ja som nevedela čo s mojim voľným časom. Môj deň som začala omeletou, potom som si sadla k počítaču a len tak si pozerala videá na youtube. Je to jedna z mojich záľub. Nevedno ako som sa dostala ku videám rozoberajúcim kresbu a cez tieto videá som sa dostala k návodom na kreslenie s tabletom. Keďže v mojej izbe na jeden krásny a plne funkčný (dalo by sa povedať že aj fungel nový) tablet už prach padá, vzala som handričku, poutierala ho a začala niečo čmárať. Je jasné, že som úplný prváčik v digitálnom kreslení a nie je to žiadna hračka. Ale nakoniec som nakreslila jeden portrét a jeden kvietok, konkrétne slnečnicu. Myslela som si, že bude najlahšia, no bola ešte ťažšia ako portrét. A čo sa týka toho portrétu, tak to naozaj netuším kto je. Ak sa niekto na tohoto muža podobá, tak ho veľmi ľutujem, pretože táto kresba sa nespája s ničím čo je realite podobné. Tak, dámy a páni - pobavte sa.



Fotenie

17. března 2014 v 21:42 | Naty |  Píšem
ako môžete vidieť, tak moje kresliace zručnosti sú nie veľmi dobré

Fotenie je aktivita ktorá ma vždy priťahovala. Fotografie sú všade okolo nás, objekty na fotenie sú tiež všade okolo nás. A ľudia ktorí fotia sa nedajú zrátať na jednej dlani. Sú skúsenejší a menej skúsenejší fotografi. Ja samu seba zaraďujem do zlatého stredu. Niesom expertka vo fotografií. Veľmi ma táto činnosť napĺňa a v poslednej dobe som svoje zručnosti vo fotení dosť znížila, takže sa neviem zaradiť presnejšie. Prečo? Tak to sa hádam ani nemusíte pýtať. V posledných rokoch som fotila iba so svojim mobilom a ak sa ku mojim rukám dostala zrkadlovka tak to bolo väčšinou na rodinných oslavách, ktoré nie sú až také časté a ak už som mala aj zrkadlovku v ruke, zamerala som sa na kytice a samé detaili. Ak sme si potom doma urobili rodinné posedenie pri fotografiách, bolo tam pár portrétov osôb ktoré vinšujú oslávencovi a 50% so všetkých fotiek boli detaili s kytíc a portréty malých detí.
V jeden chladný večer som si otvorila zložku s mojou tvorbou. Uvidela som krásne fotky prírody. Fotila som ich ja, ešte keď som mala asi 12-14 rokov. Vtedy bol môj život čo sa týka cestovania najplodnejší. Možno som občas hundrala s dôvodu nespokojnosti akých som mala spoločníkov na cestách (to hundranie začínalo už 15 rokom a nakoniec aj spôsobilo koniec cestovania spolu s inými faktormi..), tým myslím že som mala jedného rovesníka a jednu o dosť maldšiu spoločníčku ktorú zaujímali iba novinky vo svete My Little Pony, ale veľmi som sa cítila naplnená pocitom voľnosti. V týchto rokoch (12-14 rokov..) som s rodičmi a susedmi navštívila krajiny ako Švédsko, Dánsko, Rakúsko (niekoľkokrát) a taktiež aj mnohé úskalia Slovenska. Ak sme sa balili na nejaký výlet, prvé čo som urobila bolo, že som si skontrolovala fotoapatát a vzala až príliš veľké množstvo bateriek, pre prípad že by sa mi tých 15 už zbalených deň vopred vybilo. Postupom času moji rodičia kúpili rovnakú zrkadlovku spolu s našimi častými spoločníkmi na cestách a výlety boli omnoho zábavnejšie a pestrejšie. Ak sa pozriem na svet cez očko fotoaparátu - vidím detial, úsmevy, kŕčovitú krásu (napríklad také ohorky cigariet v spleti ihličia a šišiek)..
Sedela som len tak pri počítači a prezerala si tieto nehmotné spomienky. Nikdy som si žiadnu fotku nevyvolala (okrem jednej fotky malého šteniatka) a preto sú pre mňa tieto spomienky takpovediac nehmotné. Veľmi som sa pobavila na našich fotkách s lyžovačky a taktiež aj na fotkách s dovoleniek, keďže sme tam so sestrou malé krpce a teraz sme veľké vyrastené študentky. A taktiež som zostala ku koncu albumu veľmi smutná, že žiadne fotky s roku 2014 neexistujú. Ak áno tak sú v mobile. Chcem to zmeniť. A preto som sa rozhodla vytvoriť tento blog, ktorý bude mojou taštičkou fotografií. Prečo blog? Vždy som mala v živote potrebu počuť názor ostatných - pochvalu, kritiku a mať pocit že moja práca je ocenená.
Asi si viete predstaviť, čo pre mňa fotografia znamená - to bol cieľ tohto článku. Dúfam, že sa mi ho podarilo naplniť. Nechcem robiť unáhlené závery, ale uvidíme sa nabudúce pri nejakej tej fotke. Zatiaľ sa majte (áno vy, tí neexistujúci čitatelia).

Naty :)